Počasie sa malo zhoršiť, tak utekáme na sever do mestečka Karamea. V pláne máme túru k bráne do Morie z Pána Prsteňov. Deň sme začali mojou prvou pokutou za rýchlosť v živote. Bol to celkom stres, keď nás policajt zastavoval na jeho obrovskom Forde F350 blikajúcom viac ako Popradské námestie cez Vianoce. Alibisticky hádžem vinu na Corollu. Po príchode do Karamei nám je hneď jasné, kde vznikol pojem "mesto duchov". Ani google mapy tu nemajú :) Je tu pár podozrivých domov a jediný hostel, kde spia všetci turisti. Zbytočne teda nespomaľujeme a pokračujeme na túru. Autom ideme polňačkou tak úzkou a tak strmou, že by som sa bál aj na bicykli (v oboch smeroch). Po tejto stresujúcej ceste odpúšťam Corolle pokutu. Túra to bola pekná, ale tak nejak sme si tú Moriu z filmu pamätali inak. Google nám potom prezradil, že to nie je skutočná brána do Morie z Pána Prsteňov, len jaskyňa, ktorú tak nazvali, aby mal hostel v Karamei z čoho žiť. Takže balíme hračky a utekáme kade ľahšie.

Prechádzame do národného parku Nelson Lakes. Ideme dvojdenný výlet okolo jazera s prespaním na niektorej z 3 možných chatiek. K prvej prichádzame po 12 kilometroch a ja sa pýtam Pavli, či prespíme, alebo pokračujeme. Samozrejme, že musíme pokračovať. Máme na výber okľuku cez most 10 kilometrov, alebo brodiť rieku a ísť 2 kilometre (ale 50 minút). Kým som sa ja dorozmýšlal, Pavli už bola vyzutá a brodila :) Prespali sme na Coldwater hut, chatke kde ešte aj z posteľe vidno celé jazero.

Po noci v hipisáckom ale zato neuveriteľne lacnom kempe nás čaká národný park Abel Tasman. Prvý deň na seakajaku preskúmame zopár super pláží a nakoniec dopádlujeme až k prístavisku - Anchorage. Kajak necháme pohodený na pláži. Požičovňa si ho sama príde vyzdvihnúť motorovým člnom! V Nórsku som musel kajaky zviazať jeden za druhý a 2 hodiny pádlovať naspät. Nevadí. Na pláži brutálne zjeme obrovský červený melón, ktorý sme si tu spolu s ostatnými vecami vlastnoručne dopádlovali. Večer ešte máme čas a tak sa ideme okúpať do Kleopatrinho bazénu a navaríme si ďalšiu z naších výživných cestovinohmôt.

Druhý deň pokračujeme pešo. Pretože je príliv, cesta cez Torrent Bay je zaplavená a musíme miesto 20 minút obchádzať zátoku 2 hodiny. Pokračujeme cez Bark Bay a končíme až na pláži Onetahuti. Tu máme nasadnúť na motorový čln, ktorý nás má odviezť naspať na základňu. Kapitán nás najprv chcel vysadiť na polceste v džungli (vraj mal také inštrukcie :), ale nakoniec sa zľutoval a vzal nás až do cieľa. Snažím sa pochytiť čo najviac z námorníckeho slangu, ale veľmi mi to nejde a tak zostávam pri programovaní.

Abel Tasman bola naša posledná zastávka na južnom ostrove. Trajekt nás vylodil vo Wellingtone, hlavnom meste kávy. Aspoň Wellingtonania to tvrdia. Ale môžme potvrdiť, degustačný set flat-whiteov bol veľkým kávičkárskym zážitkom. Samozrejme sa mi nedalo inak a museli sme si ho dať v tzv. Zélandskej kombinácii. Ak by ste Zélandskú kombináciu náhodou nepoznali, tak je to káva s hamburgerom. A nie, nepasuje to spolu veľmi. A áno, vymysleli sme si ju sami :)

Pokračovali sme ku sopke Taranaki, ale počasie nám neprialo a doslova nás sfúklo z hrebeňa naspäť do auta. Dostali sme sa ale na skvelú pláž blízko Tongaporutu. Keď je príliv, celá pláž je pod vodou a o útesy bijú vlny. Ale za odlivu je to magické miesto plné jaskýň, skalných veží a bazénov. Ešte v decembri tu bola skala, ktorá vyzerala úplne ako slon, ale pár týždňov dozadu slon prišiel o hlavu, asi kôli nejakej slonici. Prezkúmali sme tu niekoľko kilometrov pláže a hoci nám pršalo, parádne sme si to užili. Museli sme, lebo sme vedeli, že z pláže nás čaká len dlhá a strastiplná púť k Hore Osudu. Ale o tom až nabudúce ;)